Pri príležitosti Týždňa vedy a techniky 2023 vyhlásil Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV literárnu súťaž - Báseň v štúrovčine 2023. Do literárnej súťaže bolo prihlásených 456 básní z celého Slovenska. Ich počet bol oproti predchádzajúcim rokom pomerne vysoký, z tohto dôvodu sme čakali na zverejnenie výsledkov omnoho dlhšie.
Výherné básne sa nevyberali na základe znalostí zákonitostí štúrovčiny súťažiacich, ale podľa ich umeleckej hodnoty a estetického cítenia autoriek a autorov. Básne nepodliehali ani kontrole gramatiky či správnosti prekladu do štúrovčiny. Preložiť básnické texty do originálnej štúrovčiny by si vyžiadalo samostatnú štúdiu. Podobu, ktorú ponúka špecializovaný nástroj Ludevít, môžeme nazvať poštúrovčenou súčasnou slovenčinou.“
Do literárnej súťaže sa zap ojil Martin Chovanec, žiak 9.ročníka. Ďakujeme autorovi veršov za reprezentáciu
školy a želáme mu veľa podnetných chvíľ pri ďalšej básnickej tvorbe.
Zmorení
Mladučkí junák cesťičkou si ide.
V hlave cesťički, tŕňom má zarasťené.
Po ňich nike nepríde.
Dobrou mišljenkou dlho neboli visveťené.
Mišljenki tuho, tŕňom bolesťi , nenáďeje sú spleťené
Svet ho trápi vjac ako jeho vlastní boul.
Ešte aj láska mu do boku vráža koul.
Brehi Váhu domovom sa mu stali.
Od sveta sa schováva.
Všetci majú podla ňeho srdce stuďené ako skali.
Tam radosť našjel, Váh vlnkami radostňe máva.
S vŕbkou jeho milovanou sa tam vipráva.
Každú bolesť jej rozpovje.
Ona k nemu citi nikdi nevipovje.
Chlapčisko, smutňe o kameňe sa podkíňa.
Ruku si vo voudke omočí a vŕbku poprosí.
„Vŕbička, sveta sa na mňa lepí špina,
slza moja trávičku zelenkavú už dosť rosí,
možno si dušička bolavá , dušička od Boha odpusťeňja vyprosí.
Chvíločku mi stred života pohlaď,
nech mám na radosťi raj víhlad.“
Nad pútňikom od tatranskích víšin.
Nebo horí krásou ako vatra otcou.
„Nádhera ako maľba renesančná , no mnoho je príčin.“
Zelená deva snaží sa dotknúť svojho milého, no odmjetňe prúťiki koncou.
„Nerob mi to šuhajko drahí, ňetúžim počuť hlas zvoncou.“
Ňedá sa , do voudki vkročí ráznim krokom.
Telo jeho buďe sťjahnuté Neptúnovím tokom.
Plače, plače vrbička , slzi roní.
Venček pleťení na hlávku mu hodí.
Nikto iní perlu slzi neviroňí.
Nikto takú trageďju nezrodí.
Len život ten , ktorí dušu smutnú vihoďí.
Mlaďiství venček vždi utopencou buďe simbolom.
Má každá trápená duša určené stretnúť sa so svojim záchranním mólom?
Mláďenček naposledi vidíchňe.
Rumeňec z líc mu odíďe.
Rubáška nje je od krvi , no nikdi nevischňe.
Slniečko nového dňa ešte dlho nevíde.
Chitro si povie.: „ Sveta lubiu som , slubiu som na Ďevíňe,
lud a vlasť milovať, no život ma zradiu,
i pocit láski som ako hada na prsjach hladiu.
Duša z rjeki zljeta.
Vŕbka vidí , konáriki naťahuje.
Nepokoj ju zmjeta.
Poslednú silu zo seba viťahuje.
Labuťka si po nebi vikračuje,
Smutná na ňu skričí.: „Mládenca mi berťe.
Bohu ho ňedajťe len mňe ho zverťe.
Mgr. Jana Štrbíková